Európa, najmenší kontinent sveta so svojim problémami vo vnútri, ako i navonok si počas svojej existencie vždy dokázal viac menej pomôcť sám. Skonštatovanie najmenší kontinent nech nezostane marginalizované z dôvodu podstatnosti tohto faktu . Po uvedomení si, že po finančnej, kapitálovej kríze, kríze stredného veku prepukla aj utečenecká kríza, začali sa ľudia medzi sebou rozprávať ako to vlastne celé dopadne. Začali sme sa báť niečoho, čo nevieme ani nazvať a málokto si to dokáže predstaviť. A fakt toho, že nikto si nevie predstaviť vplyv utečeneckej krízy v roku 2015 na pokojné a celistvé fungovanie Európy tvorí živnú pôdu pre rad špekulácií a tzv. nevyvrátiteľných tvrdení, ktoré sa hrnú zo všetkých strán z úst „odborníkov“.
Potom ako premiér Robert Fico odmietol kvóty na prerozdeľovanie utečencov pre SR sa spustila vlna kritiky od predstaviteľov „silných“ európanov, ako i od „večných“ bojovníkov za spravodlivosť a fungovanie Slovenska, ktorí dokonca predpovedali izoláciu Slovenska, kvôli postoju voči ekonomickým, ilegálnym migrantom. Otvorene dochádzalo k spochybňovaniu solidárnosti Slovenska s členskými štátmi Európskej únie. Solidárni sme boli vždy, niekedy až prehnane. Pomohli sme Maďarsku, Slovinsku a aj Rakúsku a v srdci Európskej únie, ako súčasť V4 sa snažíme spoločne zastúpiť prvok globálnej ochrany hraníc EU, ktorý hneď na začiatku zlyhal.
Skoro až „priekopnícky“, ale logicky sme sa postavili k globálnemu výrazu utečenci. Problém, ktorý dnes nikto nevie ako dopadne, nevytvorili vojnoví utečenci a ani matky s deťmi, ale vytvorili ho ilegálni migranti, ktorí znefunkčnili schengenský systém ochrany vnútorných hraníc.
Pomáhať je potrebné a nevyhnutné a dokonca od krajiny, ktorá uctieva kresťanské tradície sa solidárny postoj vyžaduje. Tu však vychádza otázka, komu máme pomáhať ? Ženám, deťom, starcom, otcom rodín, ktorí nedokázali zabezpečiť pokojné fungovanie rodiny a výchovy detí vo svete, kde zúri vojna ? Preukázaním solidárnosti s utečencami sa napĺňa jednoznačná vôľa pomôcť. Ale ako byť solidárny voči ľuďom, ktorý úmyselne, hromadne a nelegálne prekračujú hranice. Pod výzorom „ ťažko týraného “ dvadsiatnika nie je ľahké odhaliť dôvod, ktorý ho donútil opustiť rodnú zem, je to obava pred vojnou, alebo snaha nechať si urobiť v Nemecku umelé zuby a splynúť s vyhovujúcim sociálnym programom?
Dnes už je jasné, že kritika postoja Slovenska bola sčasti iba tak na oko, alebo niektoré štáty svoj kritický postoj prehodnotili.
Alarmujúce je však, že prvé znaky utečeneckej krízy podcenili krajiny, ktoré mali v minulosti skúsenosti s vlnami utečencov a žiadateľov o azyl. Z ničoho nič, začali hrať politiku otvorených dverí, ktorá nepriamo podporuje ilegálnu migráciu a rozporuje záujmy a priority Európskej únie ako kompaktného celku. Tvrdenia Bruselu ako imigranti zlepšia výkon ekonomicky znejú pri hrozbe niečoho čo si nikto nevie ani len predstaviť groteskne a infantilne. Akoby malé dieťa riešilo utrhnuté ucho na obľúbenej plyšovej hračke s rodičom, ktorý potom ako celý deň drel v práci a nemal čas sa zastaviť, dostal výpoveď.
Nastal čas aby sa politika otvorených dverí zmenila na systém zavretých dverí, aj okien a detailnej administratívnej evidencie každého jedného utečenca . Čím skôr sa do tejto mravenčej práce pustia všetky štáty o to budú následky utečeneckej krízy 2015 reálnejšie a bude jednoduchšie ich eliminovať. Nie je potrebné, aby metlu držala v rukách Európska únia, nech si každý uprace svoju izbu sám.
Zatiaľ stále sú v intenciách obrovskej floskuly a nikto netuší kedy a do čoho migračná kríza prerastie.