Učiteľ bol vždy chápaný ako nositeľ inteligencie a rozumnosti. V minulosti snáď preto, lebo učil deti čítať a písať a vedel diametrálne viac ako bežný človek, ktorý ťažko pracoval, aby uživil rodinu. Pán učiteľ bol v mysliach detí uznávaný a neraz, keď synátor, ale dcérenka pri návrate zo školy začínali svoje rozprávanie slovami „ Mami pán učiteľ nám hovoril …“ takto si získaval status učiteľa stavovskú úctu aj u rodičov.
Dnes však statusové spoločenské postavenie nie je také, ako bolo v minulosti. V období zmien a prehodnotenia spoločenského rebríčka aj tieto hodnoty boli postihnuté devalváciou hodnôt a postavení.
Pedagogická fakulta je považovaná verejnosťou za jednu z najjednoduchšie absolvovateľnú vysokú školu pre zisk vysokoškolského titulu. Následne pre život sa aplikuje spôsob voľnej ruky trhu a jednotlivého životného šťastia jednotlivcov. Nechcem žiadnym spôsobom devalvovať pozíciu učiteľa, ale podľa môjho názoru dochádza k štiepeniu už v učiteľskom stave ako takom. Učiteľ vyučujúci na škole základné predmety ako je matematika a fyzika, prípadne chémia má rovnaké podmienky vyučovania a často aj podmienky na prípravu, ako je učiteľ vyučujúci výtvarnú výchovu a hudobnú výchovu, poprípade telesnú výchovu, alebo informatiku. Výrazný nepomer vzniká v tom, že v dnešnej dobe otvorených hraníc a občasne lepších podmienok pre realizáciu svojich snov v zahraničí, nemajú všetci pedagógovia vo svojej „ponuke“ výučbu niektorého zo svetových jazykov. Nejde pritom výlučne o angličtinu, alebo nemčinu, ale aj ruštinu, francúzštinu prípadne iný zaujímavý jazyk.
Ďalej sa jednotliví pedagógovia rozlišujú na základe svojho prístupu k deťom. Poniektorí svoje poslanie ukončia po odučení hodín denne a krátko po obede začínajú svoj súkromný osobný život. Na šťastie však existujú aj pedagógovia s veľkým P, ktorí na úkor svojho voľného času vedú jednotlivé krúžky a vysvetľujú deťom iným spôsobom, ako počas vyučovania, trochu žoviálnejšou a menej zameranou na striktné dodržiavanie regúl a noriem, to čo im ich pedagogickí kolegovia nedokázali vysvetliť počas 45 minútovej hodiny. Zameriavajú svoju energiu na činnosť s deťmi a to je vlastne poslanie pravého pedagóga. Pravý pedagóg s pomyslením na školu, deti, ktoré vyučuje aj zaspáva.
Pedagógom predsa nie je dospelý jedinec stojaci pred tuctom, prípadne aj dvoma tuctami detí, ktorý vie viac, ako deti, ale nedokáže ich z akéhokoľvek dôvodu zaujať témou.
Uvedenými riadkami som chcel poukázať na to, že nie všetky problémy sú spôsobené nedostatkom finančných prostriedkov na výplaty a učebné podmienky. V tomto názore ma utvrdila aj chabá účasť na učiteľských štrajkoch po celej republike. Jednoducho aj v učiteľskom stave existujú ľudia, ktorý napriek preukázateľnému presviedčaniu zo strany jednotlivých politických strán a mimo pedagogických záujmov berú svoje povolanie, ktoré si vybrali ako poslanie a pokračovanie historického sociálneho učiteľského statusu s modernými prvkami doby . Pedagogika je v najširšej súvislosti predsa veda s deťmi, ale hlavne pre deti. A tu nastáva môj vnútorný problém, ktorý si neviem vysvetliť a pri debatách s mojimi priateľmi a známymi, aj učiteľmi. Bez akéhokoľvek zapojenia finančného faktoru, ako môže pedagóg odísť od detí zo školy a svojim spôsobom ich brať ako ochranný štít pre presadzovanie svojich záujmov. Deti boli v širšom uvažovaní na dvoch miestach naraz. Doma, lebo nebolo im dovolené ísť do školy, táto bola zatvorená a následne boli použité ako imaginárny ochranný štít pre hájenie súkromných záujmov jednotlivých pedagógov. Ani nehovorím o tom, že boli použité deti materských škôl, základných škôl, ako i stredných škôl. Teda škôl s rôznou pôsobnosťou na rôznych úrovniach zriaďovateľov. Nie je šťastné a ani etické do predvolebného boja miešať deti a ich rodičov, ktorí sa podieľajú na štrajku imaginárnou účasťou, ktorá tvorí ochrannú líniu pre presadenie súkromných zámerov pedagogickej verejnosti.
V každom povolaní sú spokojní a nespokojní zamestnanci. Mladí agresívni jedinci nahrádzajú starších kolegov a ich konzervatívne prvky práce nahrádzajú kreatívnou novou formou práce. Všade je potrebné zmiešať zázračný elixír zlatej strednej cesty, kedy sa dostáva možnosť zmeny skostnatelého konzervatívneho spôsobu práce niečím novým a kreatívnym. Nie však všetko nové má zmysel a životnosť a naopak nie všetko konzervatívne je skostnatelé a zlé. Rovnako tak treba namiešať vyhovujúci zázračný elixír ľudského personálu, aby práca v kolektíve bola nie len kvantitatívna, ale aj efektívna .
Na záver tohto môjho prejavu názorov dúfam, že som nikoho neurazil a nenahneval, ale ani učiteľský stav nemá patent na absolutórium a je úplne jednoznačné , že všetok humbuk posledných týždňov nebol iba o peniazoch, ale bolo v nich zainteresovaných veľa faktorov, známych i doteraz neznámych.
Nič na tomto svete nie je biele a čierne, okrem šachovnice, postupom času sa všetky veci vyfarbia.